Arogancia moci
Nikdy v histórii samostatnej Slovenskej republiky nebola arogancia koaličných strán, ktoré spravovali našu krajinu, tak nebezpečná a bezhraničná. Bez akýchkoľvek zábran sa riadia heslom "Víťaz môže všetko." Robert Fico, nomenklatúrny káder KSČ, pre ktorého sedemnásty november v roku 1989 neznamenal nič a ani si nevšimol, že sa niečo deje je dnes štvornásobným predsedom slovenskej vlády. Pre neho sa možno naozaj nič nezmenilo. Založil si svoju vlastnú stranu a tvári sa ako sociálny demokrat. Podľa jeho mediálnych výstupov je však dnes posadnutý mocou, nenávisťou a pomstychtivosťou.
V posledných parlamentných voľbách vyhrala voľby práve jeho strana a bez problémov zostavil vládnu koalíciu s Petrom Pellegrinim a s Andrejom Dankom. Ten prvý bol najprv vo Ficovej strane, ale po tragických udalostiach v roku 2018 sa akože od neho dištancoval a založil si stranu takisto sociálno demokratickú. Vtedy totiž hrozilo Ficovi, že jeho politickej kariére odzvonilo. V éteri padlo množstvo podozrení z korupcie spájanej s Ficom a jeho ľuďmi. Podľa môjho názoru odchod Pellegriniho od Fica bol premysleným ťahom, aby si spolu udržali priazeň voličov. A to sa im spoločne podarilo. A posledný koaličný partner nestojí ani za reč. Je to odpad slovenskej politickej scény. Do parlamentu by sa ani nedostal, keby na svojej kandidátskej listine nedal miesto radikálnym politikom z iných strán.
O priazeň radikálnych voličov sa v poslednom čase vehementne usiluje Fico. Jeho slovník je radikálny a nacionalistický. Podľa neho len hrdo a slobodne vyjadruje svoje názory, a že sa to niekomu nepáči je jeho problém. Ukrajine, ktorá čelí ruskej agresii nedodáme ani jeden jediný náboj. Komerčné aktivity predaja nie sú žiadnym problémom veď sú to súkromné spoločnosti a tie môžu obchodovať so zbraňami. Fico je za mier, ale nikdy zatiaľ nedal žiadne návrhy, ako dosiahnuť mier. Na Ukrajine sú podľa neho vojenské jednotky označené nacistickými znakmi. Takže dalo by sa povedať, že Rusko sa len bráni a chce dôsledne zlikvidovať fašizmus na Ukrajine a tým ochraňuje Rusov. Fico však nemá žiadne dôkazy a nepriamo obhajuje ruskú agresiu.
Prvé Ficove kroky po parlamentných voľbách bolo zrušenie špeciálnej prokuratúry a novela Trestného zákona. Počas toho krátkeho obdobia, keď bol v opozícii, tak vtedajšia vládna koalícia na čele s Igorom Matovičom konala protiprávne a všetky obvinenia a súdne konania boli politickými procesmi. Policajné jednotky im v noci vykopávali dvere a politicky ich šikanovali. Prokuratúra si dovolila dokonca obviniť aj Fica. Našťastie je tu Maroš Žilinka a ako generálny prokurátor vyvoleným obvineným udeľuje paragraf 363 trestného poriadku. Skutok sa nestal.
Takmer hneď po parlamentných voľbách zvolala opozícia na čele s Michalom Šimečkom protesty, ktorých sa zúčastňovalo rekordné množstvo nespokojných občanov. Neprotestovali proti výsledkom volieb, ale proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry a novele Trestného zákona. To len Fico podsúva svojim priaznivcom, že opozícia protestuje proti výsledkom volieb.
A Fico má nového úhlavného nepriateľa. Už to nie je Andrej Kiska, Zuzana Čaputová a ani Igor Matovič. Je to nenápadný Michal Šimečka, ktorý sa ničím nespreneveril. Len tým, že dokáže zvolávať masové protesty a rastú mu preferencie, ktorými ohrozuje Fica. Tak ho treba za každú cenu zdiskreditovať a pokoriť.